Kopnúť si je také ľahké, niečo urobiť priťažké

17. 4. 2019, 11:35

Ad: Zdravíme poľských učiteľov, sme s vami

JÁN KOŠČ

Autor je odborársky funkcionár (predseda ZO OZ KOVO)

Slovenskí školskí odborári vydali vyhlásenie, v ktorom podporili štrajk svojich poľských kolegov. Učiteľ a spisovateľ Jaroslav Rumpli sa vo svojej kritike obul hlavne do predsedu školských odborov Pavla Ondeka.

Nemám úmysel a ani mi nenáleží obhajovať predsedu Odborového zväzu pracovníkov školstva a vedy.

Nedá mi však nepozrieť sa na tvrdenie, ktoré autor vo svojom komentári vyslovil. Hoci to presne nešpecifikoval, predpokladám, že poznámka o zrade Ondeka a Odborového zväzu pracovníkov školstva a vedy na učiteľoch súvisí so štrajkom učiteľov v roku 2013.

Podľa dookola opakovanej legendy vtedy Ondek po štyroch dňoch štrajk prerušil proti vôli učiteľov a urobil tak preto, že dostal od vtedy vládnucej garnitúry neskutočnú politickú trafiku obecného poslanca kdesi v Hornej-Dolnej.

Odbory robili, čo mali

Realita však bola oveľa prozaickejšia, no nepasujúca do legiend o hrdých a nedocenených učiteľoch. V roku 2013 vyhlásil Odborový zväz pracovníkov školstva a vedy neobmedzený štrajk učiteľov, ktorý nakoniec trval štyri dni.

V prvom rade sa pozrime na samotný inštitút štrajku. Ide o zákonné odmietnutie nastúpiť do práce, ktorého účelom je znefunkčniť organizáciu/firmu, kým nedôjde k dohode na znení kolektívnej zmluvy.

Bez osobnej zaangažovanosti, bez schopnosti niečo obetovať a bez schopnosti vydržať sa nepohneme.

Túto teóriu v prvý deň štrajku naplnili slovenskí učitelia veľmi dobre, pretože drvivá väčšina škôl bola v tento deň zatvorená alebo fungujúca len v obmedzenom režime. Druhý a tretí deň však počet štrajkujúcich škôl a učiteľov rapídne klesal a na štvrtom dni štrajku sa aktívne zúčastňovalo už len mizivé percento učiteľov.

Keď sa na tento stav, ktorý nastal vo štvrtý deň štrajku pozrieme triezvymi očami, tak nie Ondek a „jeho“ odbory prerušili štrajk, ten zrušili svojím útekom z barikád samotní učitelia. Odborovému zväzu logicky neostalo nič iné ako vydať vyhlásenie o prerušení už neexistujúceho štrajku a návrat k rokovaciemu stolu.

Za rokovacím stolom sa zväzu podarilo vyrokovať vyššie zvýšenie miezd ako kedykoľvek predtým a vyššie, ako bolo v ponuke pred štrajkom – čo nemožno považovať za neúspech.

Špekulovať o tom, čo by sa podarilo vyjednať, ak by učitelia štrajk dotiahli do konca, asi nemá zmysel.

Dosiahnutá dohoda ešte pred podpisom išla na schválenie jednotlivým základným organizáciám odborového zväzu, ktoré ju odsúhlasili. Ak by prerušenie štrajku bolo naozaj zradou učiteľov, tak môžeme predpokladať, že by k odsúhlaseniu dohody neprišlo.

Niečo obetovať

Predseda Nových školských odborov Ľudovít Sebelédi o tom, že učitelia zutekali z barikád, sa v jednom rozhovore vyjadril nasledovne: „Vinu majú aj učitelia, ktorí v záujme žiakov, pod tlakom riaditeľov či v záujme vlastných výplat odstúpili.“ V tom istom rozhovore Sebelédi povedal aj: „Je len otázkou času, kedy ľudia pochopia zmysel a silu odborov. A to bez ohľadu na ich názov. Ten nie je až taký dôležitý, kresťanské, nezávislé, staré, nové. Rozhodujúce sú vôľa a počet členov.“

A presne v tomto je problém. Učitelia, rovnako ako všetci zamestnanci na Slovensku musia pochopiť, že bez osobnej zaangažovanosti, bez schopnosti niečo obetovať a bez schopnosti vydržať sa nikam nepohnú.

Ak je naozaj problémom osoba predsedu odborového zväzu, tak neexistuje ľahšia cesta, ako povstupovať do odborov a do vedúcich pozícií odborov si zvoliť lepších a schopnejších.

Otázkou je, či všetci tí krikľúni a kritici, ktorí by to robili lepšie, sú vôbec členmi niektorých odborov.



prejsť na zoznam blogov

Komentáre (0)

Pre pridávanie komentárov sa musíte prihlásiť.


K tomuto článku zatiaľ nie sú žiadne komentáre.
 

Partneri

partner2 partner3 partner4 partner6 partner7 partner1

Sme členmi

partner5 partner6 partner7